Cinque Terre, alebo v preklade 5 zemí, je 5 malebných dediniek rozprestierajúcich sa na morských a horských útesoch na Ligurskej riviére v Taliansku. Pôvodne vznikli ako poľnohospodárske dedinky, pretože je tu mimoriadne úrodná pôda a dobré poveternostné podmienky. Miestni sa však rokmi vycvičili aj na zdatných rybárov, vinárov a v posledných rokoch žijú vo veľkej miere aj z cestovného ruchu. Dedinky sú unikátne a medzi turistami veľmi obľúbené. Sú zapísané v UNESCO a tvoria národný park.

Dostanete sa sem z Milána (3 hodiny cesty vlakom), z Janova (1 hodina), alebo z Bologne (4 hodiny). Auto vám je tu zbytočné, pretože do dediniek púšťajú len zásobovanie. Ak idete z niektorého letiska autom, odparkujte ho v susediacich mestečkách. Do Cinque Terre dediniek sa dá dostať 3 spôsobmi:

• VLAK: Najefektívnejší spôsob dopravy. Cesta medzi 2 najvzdialenejšími dedinkami trvá len 20 minút, takže je to ozaj rýchle. Chodia v pravidelných pár minútových intervaloch. Jednosmerný lístok stojí 4 Eurá, denná permanentka 16 Eur.
• LOĎOU: Ak chcete vidieť dedinky aj z inej perspektívy, skúste loď. Premávajú ale menej často, cesta trvá dlhšie a sú aj drahšie. Odporúčam si loď vziať z poslednej dedinky Riomaggiore a ísť sa previesť do Portovenere, kam sa už vlakom nedostanete a nie je už súčasťou Cinque Terre.
• PEŠI: Zaujímavé perspektívy a výhľady sa naskytujú aj pri prechádzke peši. Potrebujete však pevnú obuv, zaplatíte 7 Eur za vstup na turistický chodník a pošlapete si hodinu a pól až dve kým prejdete z jednej do druhej dedinky. Cesty majú väčšie prevýšenie, ale tie výhľady stoja za to. Niektoré sú však až do roku 2021 zavreté, takže si to preverte skôr ako sa tam vydáte.

Ak by ste sa veľmi ponáhľali, zvládnete prejsť všetkých 5 dediniek aj za 1 deň, no odporúčam radšej si to rozdeliť na 2 dni a pridať aj priľahlé mestečká, ktoré sú tiež veľmi zaujímavé. Na jednodlivé dedinky vám netreba turistického sprievodcu. Sú maličké a vždy sa dá ísť len smerom dolu do prístavu, alebo si zamakať na schodoch a strmých uličkách a prepracovať sa na miesto, odkiaľ máte výhľad na celok.

DEŇ 1:

Prileteli sme do Milána, odtiaľ sme šli hodinu vlakom na stanicu Milano Centrale a odtiaľ 3 hodiny vlakom do mestečka LEVANTE. Tu sme celý čas bývali. Mestečko je veľmi príjemné s kopou dobrých reštaurácií, plážou a parkom. Ako východzí bod naozaj odporúčam. Strávili sme vňom celé poobedie.

DEŇ 2:

Vlakom sme sa odviezli do štvrtej dedinky (v smere od Levanta) MANAROLA. Mňa osobne uchvátila najviac. Možno preto, že bola prvá. Ktovie. Dali sme si rýchle raňajky hneď v prvej reštaurácií pri vlakovej stanici a ponorili sme sa do jej uličiek a schodov.

Odtiaľto sme si vzali loď. So zastávkou v Riomaggiore, kde sme ešte nevystúpili sme sa previezli až do PORTOVENERE. Toto je už väčšie mestečko a nepatrí už do Cinqe Terre. Pôvodne sme ho nemali v pláne, ale poradil nám ho domáci a sme mu vďačné, lebo bolo úžasné. Na útese vľavo sa týči jeden kostol, v strede nad mestom druhý. Oba majú magickú atmosféru a oplatí sa vojsť aj dovnútra. Potom sme sa už len motali v uličkách. Tu to žilo viac ako v Cinque Terre všelijakými reštauráciami a obchodíkmi. Nájdete tu množstvo možností na obed a vínko.

Podvečer sme sa presunuli do mesta RIOMAGGIORE. Toto mesto je vizualizáciou Cinque Terre a keď ho uvidíte, určite vám bude z fotiek známy jeho červený a žltý dom na pobreží. Prešli sme sa opäť po uličkách až ku vlakovej stanici. Stále nám ostávalo dosť času, tak sme neplánovane pridali ešte prvú dedinku, najbližšie k Levante: MONTEROSSO AL MARE. Má najväčšiu a najznámejšiu pláž z Cinque Terre, ale bola tam hlava na hlave, takže sme sa neokúpali a dali sme si tu okrem prechádzky len večeru.

DEŇ 3:

Odviezli sme sa vlakom do druhej dedinky VERNAZZA. ktorá bola v roku 2011 zničená lokálnymi prívalovými dažďami a záplavami. Voda a bahno rútiace sa z okolitých kopcov sa prehnali hlavnou ulicou a stiahli so sebou do mora všetko, čo im stálo v ceste. Mesto ostalo po povodni pod pol metrovou vrstvou bahna a následne bola celá obec zreštrukturovaná a v roku 2012 znovu sprístupnená turistom. Odtiaľto sme mali v plane prejsť peši do Corniglie a tak sme sa vydali po šípkach ktoré nám ukazovali cestu .Tým pádom sme ale išli podľa mňa na opačnú stranu, ako bežní turisti a nepodarilo sa nám trafiť druhý najčastejší instaspot Cinque Terre, výhľad na prístav Vernazzy. Ak sem teda niekedy pôjdete, držte sa vľavo, nie šípok do Corniglie. Keďže sme však vyšlapali už dosť vysoko, a bola pred nami ešte hodina a pol turistiky, uspokojili sme sa s týmto výhľadom a pokračovali na turistický chodník.

Tu nás fešák, ktorý stráži vstup skasol 7 Eurami a donútil prezuť sa do pevnej obuvi. Cesta je príjemná v polotieni, aj keď stúpania sú naozaj prudké a dlhé. Pôvodne sme sa rozhodli pre túto časť trasy preto, že dedinka Corniglia do ktorej sme smerovali leží vysoko na kopci (ako jediná nemá prístav). A tak k nej z vlakovej stanice treba vyšlapať prudkých 380 schodov. Zistili sme však, že toto šlapanie bolo oveľa náročnejšie a že v Corniglii premáva za 2 Eurá autobus z vlakovej stanice hore. Nevadilo nám to však, lebo sme si aspoň turistikou spálili všetky dovtedajšie pizze a aperoly 🙂 V strede turistickej trasy je  bar, kde nás zachránili čerstvým melónom a pomarančovou šťavou a takýmto nádherným výhľadom. Odtiaľ to už bol len zostup dolu.

CORNIGLIA je trošku iná ako ostatné dedinky. Tým že nemá priamy prístup k moru, lebo je vysoko na kopci má inú atmosféru a nádherné výhľady. Je najmenšia a taká najútulnejšia. Dali sme si tu obed a oddýchli. Keďže nám ale ostala kopa času, rozhodli sme sa opäť neplánovane pridať ešte jednu zastávku: mesto Portofino. Tam sme sa previezli vlakom 30 minút do mesta Santa Margerita a odtiaľ ešte busom 20 minút. Bol to ale príjemný oddychový čas, takže nám to vôbec nevadilo. PORTOFINO je úžasné! Je to najluxusnejší prístav v Ligurskej riviére a je vyhľadávaný miestnymi boháčmi, aj celebritami. Luxusná jachta zaparkovaná vedľa ešte luxusnejšej, drahé značkové obchody, rozľahlé pláže a dovolenkový vibe. Dokonalá kombinácia.

Vyšlapali sme si na hrad týčiaci sa nad Portofinom a odpadli sme z výhľadu. V prístave sme si oddýchli pri Portofino spritz (Limocello, Prosseco, soda) a zviezli sa späť busom do St. Margherita. To je akoby predmestie Portofina a je tiež veľmi príjemné.

Vlastne ak by som to mala uzavrieť všetko čo sme videli a zažili na tejto časti Ligurskej riviéry bolo mimoriadne pekné a príjemné. Rozhodne výlet sem odporúčam.

DEŇ 4:

Posledný deň sme hneď ráno vyrazili naspäť do MILÁNA, tu sme si odložili na stanici batožinu a išli behom spoznať Miláno. Bol však pondelok, všetci v oblekoch uponáhľaní na uliciach a zrazu sme sa z dovolenkového vibu chtiac-nechtiac museli prepnúť do uponáhľaného veľkomesta. Miláno teda v mojom hodnotení dosť utrpelo tým, že sme ho zažili po vychillovanej atmosfére Cinque Terre, na ktoré sa proste nechytalo.  Pre mňa osobne je to najmenej zaujímave Európske mesto, ktoré som zatiaľ navštívila. Jediné čo ma naozaj upútalo bola katedrála Duomo, ktorá je fascinujúca zvonku, zvnútra a rozhodne sa oplatí vyšlapať si aj na strechu, kde vidíte architektúru zblízka. Je však možné, že sa sem niekedy vrátim napríklad na milánsky fashion week a zažijem ho z jeho vychýrenej fashion stránky.

Pestrý deň vám prajem,

Zuzana